Irán - tvrdý spánok je ten na podlahe (III.)

Autor: Vladimír Bartošík | 30.4.2017 o 13:58 | (upravené 30.4.2017 o 21:19) Karma článku: 4,48 | Prečítané:  690x

Cestoval som dva týždne po Iráne na prelome februára a marca 2017. V sérii článkov uvádzam moje dojmy a zážitky spolu s fotografiami. V treťom dieli sa dozviete o Qazvíne, meste, ktoré nie je až tak vyhľadávané turistami.

Zobúdzam sa odpočinutý a po rýchlych raňajkách ma Hooman (môj prvý iránsky couchsurfing hostiteľ) vyprevádza k taxíku do vzdialeného mestečka, kde mám prestúpiť na druhé taxi do Qazvínu. Taxikárovi dáva presné inštrukcie a vezie sa chvíľu s nami. Po pár kilometroch vystupuje a ja sa s ním lúčim a dúfam, že ostaneme v kontakte.
Prichádzame na konečnú a taxikár mi sám vyhľadá druhé auto do Qazvínu. Ďakujem mu a dávam sa do konverzácie s novým šoférom. Ako jeden z mnohých má problémy s lokalizáciou Slovenska, ale keď spomeniem Československo, tvár sa mu rozjasní.

Tu sa musím pozastaviť, že pri mojich svetlých vlasoch mi väčšinou hádali ako krajinu pôvodu Britániu alebo Nemecko. Keď som spomenul Slovensko (prípadne ak nevedia tak Československo), starší muži sa potešili, pretože Československo bola kedysi spriatelená krajina s Iránom a existovala tu pomerne rozsiahla hospodárska spolupráca. Ale každopádne si ma pri mojich ryšavkastých vlasoch a ostrozelenej vetrovke nepomýlil nikto s domácim (domáci nosia tmavšie farby).

Qazvín, mesto do ktorého smerujem, nie je na typickej iránskej turistickej trase. Na iránske pomery je to mesto neveľké - má okolo 400 tisíc obyvateľov. Z každej strany do mesta viete vstúpiť cez prastarú bránu. Nachádzajú sa tu techické univerzity a vidieť, že mesto sa rozrastá. Neďaleko mesta je hrad Alamut, ale v čase mojej návštevy bola cesta bohužiaľ zasypaná snehom a neprejazdná.

Posadím sa dopredu taxi a pozdravím sa vzadu sediacim dvom ženám - podla pohľadu zrejme matka a dcéra. Úctivo odzdravia. Vezieme sa skoro dve hodiny. Vystupujeme na začiatku Qazvínu a ja sa mojich dvoch spolucestujúcich pýtam, ako sa dostanem na bazár. Z gestikulácie pochopím, že aj oni tam majú namierené. Zavolajú taxi a vezieme sa. Po určitom čase jazdy preplnenými ulicami nás taxikár vysadí a ja zistím, že mama zaplatila aj za mňa. Veľmi srdečne jej ďakujem a ocitáme sa spolu na bazári.

Každý bazár v Iráne je do veľkej miery podobný. Nachádza sa na ňom veľa ľudí, je plný vôní a farieb. Nájdete tam časti, kde majú zlato, suveníry, šperky, oblečenie, jedlo, koberce, veci do domácnosti a podobne. Nie všetok tovar je orientálny a ručne robený - nájdete tu množstvo výrobkov z Číny a Turecka.


Tehránsky bazár som preskočil, pretože je obrovský a povedali mi, že tam nájdem všetko čo aj v menších bazároch v Iráne, akurát vo väčšom množstve. Môj prvý navštívený bazár je teda ten Qazvínsky. Nachádza sa na svojom mieste už stovky rokov. Vidím vysvietené obchody a množstvo ľudí predierajúcich sa bazárom oboma smermi. Ženy v čádoroch, muži aj celé rodiny. Do nosa udiera vôňa korenín a orientálnych vôní z neďalekého stánku. Chvíľu sa bazárom predieram ešte s mojimi spoločníčkami. Zastavujú pri obchode s topánkami, kde si dcéra začne vyberať. Poďakujem sa ešte raz a lúčime sa.

Pokračujem ďalej. Neujdem veľa krokov a srdečne ma zdraví muž stojaci v obchode so zlatými šperkami. Je mladý, môže mať okolo tridsať rokov. Podávam mu ruku a hovorím, že odkiaľ som a kadiaľ cestujem. Pozýva ma do obchodu na šálku čaju. Nemám nabitý časový plán a preto pozvanie prijímam.

V malom obchodíku ma vítajú ďalší muži - dohromady je nás tam asi 5. Zo skrine vzadu bleskurýchlo vytiahnu čajové šálky a chýbať nemôže ani plná cukornička. Popíjam čaj a konverzujeme čo nám jazykové bariéry dovolia. Pomáham si prekladačom a muži majú dobrú náladu. Lúčim sa a jeden z mužov mi dáva nový, zabalený kalendár na nadchádzajúci nový perzský rok. Srdečne sa poďakujem a na oplátku dávam balíček hašleriek.

Prešiel som zopár krokov a zdraví ma ďalšia skupinka pred obchodom so zmiešaným tovarom. Prehodíme pár viet a ja dostanem na tácke uvarenú sladkú repu. S touto lahodnou pochúťkou v žalúdku pokračujem ďalej v očakávaní, čo mi ešte Qazvínsky bazár prinesie.
A priniesol. Pred malým obchodíkom stojí menší muž so šedivými vlasmi a briadkou. Srdečne ma zdraví a pozýva na čaj do jeho obchodíku. Obchodík je fakt malý, usadám si a dávame sa do debaty. Som príjemne prekvapný, že predavač vie celkom obstojne po anglicky. Rozpráva mi, že jeho dcéra je lekárkou v Hong Kongu. Bol ju pred pár mesiacmi pozrieť a veľmi sa mu tam páčilo. S čajom prichádza druhý mladší muž a ja sa rozhliadam po obchode.

Zaujímam sa o vek kobercov a mužíkovi sa rozžiaria oči a s chuťou mi rozpráva o výrobe, veku a pôvode kobercov. Cítim sa v jeho obchode dobre, ale prichádza zákazník a ja viem, že by som už v tak malom priestore zavadzal. Rozlúčime sa.

Volám svojmu dohodnutému couchsurfing hostiteľovi Amirovi. Hovorí, že asi na noc niekoho už má, ale môžme sa stretnúť večer. Nepáči sa mi to, ale čo mám robiť. Pri cestovaní s couchsurfingom sa aj to občas stane. Odporučí mi neďaleký guesthouse. Idem okolo ale je zamknuté. Kde budem večer spať?
Som hladný a miestni mi odporučili podnik s názvom Eqbali. Nachádzam ho a zisťujem, že je to miestna nóbl reštaurácia. Usádzajú ma k stolu pre dvoch. Dostávam jedálny lístok aj v angličtine a predpokladám, že aj s tursitickými cenami. Ale čo už, aj oni musia z niečoho žiť. Na oplátku musím povedať, že šiškebab, ktorý som si objednal bol výborný a bola to pekná porcia. Po jedle sedím a popíjam čaj a hľadám na couchsurfingu niekoho, kto by mal čas ukázať mi mesto a prípadne ma nechať prespať. Podarí sa mi natrafiť na Mustafu, ktorý nechal v profile svoje číslo.
Volám mu a on dvíha. Vysvetľujem mu situáciu. Chce sa stretnúť a dokonca má čas! Dáva mi adresu kam mám prísť a ja si zjednávam taxi a za približne dvadsať minút som na mieste. Prichádza Mustafa - mladý a usmievavý chalan. Učí angličtinu, takže s komunikáciou nie je žiadny problém. Zložím sa u neho v kancelárii, kde učí. To som ešte nevedel, že tam budem aj nocovať, ale o tom neskôr.
Navrhne ísť pozrieť  jeho študenta Samana, ku ktorému chodí domov. Saman je autista. Síce som trochu zaváhal pri slove autista - so žiadnym som sa zatiaľ nestretol a neviem ako sa v ich prítomnosti správať. Filmy mi príliš nepomohli.
Cestou sa mi Mustafa zdôverí, že by chcel odísť študovať do Európy. Nie je spokojný s vládou a neteší sa na povinnú dvojročnú vojenskú službu, ktorú musí absolvovať. Ale vyhnúť sa tomu nedá - bez vojenskej služby mu nedovolia opustiť krajinu (alebo by musel zaplatiť depozit v prepočte 3000$).

Nakoniec ide všetko hladko. Saman vyzerá na prvý pohľad ako normálny chlapec. Jeho babička je usmievavá žena, ktorá sa stále ospravedlňuje, že nemá v dome upratané - robí prípravy na oslavu nového roka. Poťažká si, že štát ľuďom s autizmom nijako nepomáha. Sama s mužom sa roky venuje Samanovi. Všetky aktivity, ktoré Samana zaujmú - či už sa jednalo o hrnčiarstvo, kreslenie, hranie na piáno, tancovanie a aj angličtina - robí s ním. Po anglicky sa hanbí hovoriť, ale Mustafa ju povzbudzuje.
Na úvod hodiny sa vždy tancuje. Pridám sa, prečo nie. Mustafa povzbudzuje Samana, aby mi predviedol aj niečo na piáne, ale hanbí sa. Tak zabrnkám pár akordov, aby sa odhodlal aj Saman a podarí sa - Saman zahrá. Samanova babička donesie tradičné sladkosti a my sedíme, popíjame čaj a vidieť, že Saman sa cíti dobre.
Je ale čas ísť a ja sa lúčim s týmito srdečnými ľuďmi. Mustafa očakáva troch žiakov a ja mám byť špeciálna atrakcia večera - možnosť si naživo vyskúšať čo sa po anglicky naučili. Prichádzajú traja študenti, srdečne sa zoznamujeme a začína sa konverzácia. Stihneme prebrať kultúru, politiku, volebný systém a mnoho ďalších tém a vidieť, že Mustafovi študenti sa tešia, že môžu konverzovať. Postupne sa osmelia a rozprávajú sami.

Idem sa do mesta najesť a jeden zo študentov menom Amir (na fotke prvý zprava) sa ponúkne, že ma zvezie do mesta. Mustafa má ešte jednu hodinu, takže idem sám.
Amir podniká v stavebníctve a vidieť, že sa mu zrejme darí. Má nové auto a o mesiac cestuje do Holandska a Nemecka v rámci turistiky. Je veľmi ochotný a na druhý deň sa ponúkne, že mi ukáže mesto. Nechcem nič sľúbiť, ale vymeníme si čísla a minimálne sľúbim, že si zavoláme.

Po návrate z mesta do Mustafovovej učebne zisťujem, že nastala zmena plánu a Mustafa ma z nejakého dôvodu nemôže u seba doma nechať prespať. Preto mi nachystal nocľah v kancelárii - pár kusov kartónu na zemi, hrubá veľká deka a dva malé vankúšiky. Lebo som veľmi unavený a nechce sa mi sa zasa trepať do mesta a zháňať nocľah tam, ďakujem a súhlasím, že tam prespím. Mustafa odchádza a ja nadávam, že to takto dopadlo. Rozmýšľam ako sa asi vyspím. Ale nešomri, poviem si. Budeš mať o čom rozprávať. Nakoniec to nie je až také zlé. Kartóny si páskou zlepím dohromady aby sa nerozchádzali, plynová piecka hreje a ja sa zabalím do hrubej deky. Nie je to príliš pohodlné spanie pre pohodlného európana, ale nakoniec predsa len zaspávam.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Ako narastú platy vo Volkswagene a čo s obednou pauzou

Finálna dohoda je pri tretej tarifnej triede vyššia.

DOMOV

Muži v horúčavách trpia pre módu - ak je povinná

Slovenskí šoféri sú na tom lepšie ako Francúzi.


Už ste čítali?