Irán - presuny na sever (IV.)

Autor: Vladimír Bartošík | 17.7.2017 o 9:58 | (upravené 17.7.2017 o 16:26) Karma článku: 5,22 | Prečítané:  316x

Cestoval som dva týždne po Iráne na prelome februára a marca 2017. V sérii článkov uvádzam moje dojmy a zážitky spolu s fotografiami. Vo štvrtom dieli sa budem venovať mojim pár dňom stráveným pri hraniciach s Tureckom.

Trávim v Qazvíne posledný deň pred mojím odchodom do Tabrízu. Neplánoval som ísť do týchto končín Iránu, ale veľmi srdečné pozvanie od Farshada cez Couchsurfing a očarujúce obrázky Tabrízu spôsobili, že som ho zaradil do itinerára.

V predošlý deň som sa zoznámil s Amirom - jedným zo študentov kurzu angličtiny, ktorý mi veľmi chcel ukázať mesto. Amir môže mať okolo 40 rokov a podniká v stavebníctve. Za mesiac chce ísť do Holandska a preto sa intenzívne učí angličtinu.
Vyzdvihne ma v centre autom a navrhne, že mi ukáže miestnu ZOO. V ZOO som naposledy bol ako dieťa a preto ma tento nápad trochu pobaví (ale iba vo vnútri) a nadšene súhlasím.

Debatíme v aute a za chvíľu sme v kopcoch za mestom. Amir za mňa platí vstupné do ZOO napriek mojím protestom a v bufete kupuje čaj a sladkosti. Hovorí, že som jeho hosťom, a že platenie je bez diskusie na ňom.

ZOO je na kopci, takže človek chodí raz hore, raz dolu, ale je pekná, čistá a k niektorým zvieratám sa dalo priblížiť doslova na dotyk. Po návšteve sa vraciame do mesta na obed (tradične kebab) a pomaly je čas ísť na autobus. Zvyšok nedojedeného obeda mi dá Amir zabaliť a ja mu v aute dávam ako suvenír zo Slovenska malú drevenú valašku, čomu sa veľmi poteší. Trvá na tom, že ma zavezie na miesto, kde zvyknú zastavovať autobusy smerom na Tabríz. Nakoniec som rád, pretože je to trochu od ruky po rýchlostnej ceste.

Veľký cestovný autobus prichádza a Amir sa pýta stevarda, či idú do Tabrízu. Idú a majú akurát jedno voľné miesto. Neviem sa dosť Amirovi naďakovať. Sľubujem, že mu napíšem a už som v autobuse. Cestujúci sa zvedavo obzerajú a usmievajú, kým postupujem úplne dozadu, kde je voľné miesto. Pri okne sedí mladík, ktorý vyzerá, že v horúcom vzduchu veľmi trpí.

K diaľkovým autobusom v Iráne musím povedať pár slov. Ich kvalita je na veľmi vysokej úrovni. V obrovskom autobuse je častokrát okolo 25 miest, čo znamená, že do šírky aj na nohy máte kráľovské množstvo miesta. Sedadlá sa dajú všelijako polohovať a vysunúť sa dá aj podpera pre nohy, takže sa viete aj vcelku slušne vyspať. Samozrejmosťou je klimatizácia a často dostanete aj balíček s občerstvením (väčšinou plechovka sladkého nápoja a sladkosti).

Netrvá dlho a začnú ma v horúcom dni chytať driemoty. Využijem vymoženosti sedadla a keď sa znovu preberám, vonku sa už stmieva. Cesta sa krúti medzi horami, ktoré sú zvláštneho sfarbenia. Otvárajú sa krásne scenérie, no za chvíľu je tma. Ďalší spánok znemožňujú filmy iránskej produkcie, ktoré sa v autobusoch pravidelne púšťajú. Sú dramatické a ženy v nich veľmi kričia. Dávame sa so susedom do debaty. Zisťujem, že študuje a má hendikep - deformovanú nohu, ktorá ho bolí, keďže sedí niekoľko hodín bez pohybu.

Konečne sme v Tabrízi. Na prvej zastávke vystupujú dvaja muži a jeden z nich sa so mnou srdečne lúči a želá mi veľa šťastia. Asi sa mu páčilo, že som vedel pár fráz v peržštine. No nedarí sa mi zohnať nikoho, čo by ma v rámci Couchsurfingu prenocoval, tak sa pýtam môjho suseda, či vie odporučiť hotel. Do debaty sa schuti zapájajú aj okolití muži a ja nerozumiem ani slovu. Občas niektorý z nich na mňa pozrie a debata pokračuje.

Môj sused sa ponúkne, že zoženie taxík a taxikárovi dá inštrukcie, aby mi našiel hotel. Vystupujem a autobus je obklopený taxikármi. Najmohutnejší si ku mne prerazí cestu, sused mu dá inštrukcie, ja dohodnem cenu - 100 000 za odvoz do hotela. Beriem. Ideme k autu a ja sa poteším, že sa konečne odveziem v legendárnom iránskom kočiari s názvom Paykan. Legendárne auto s dizajnom 70-tych rokov, ktoré sa v Iráne vyrábalo takmer 40 rokov.

Taxík sa prediera hustou premávkou. Šofér má v očiach divoký pohľad a je telom naklonený na volant. Vypytuje sa odkiaľ som a kadiaľ cestujem. Následne mi zúrivo vykladá, ako neznáša Khomeiniho a islam. Za kráľa sa podľa neho žilo lepšie. Opakuje "Pahlaví good, Pahlaví good".

Auto prudko zastaví na rušnej ulici a ideme spolu do hotela. Niečo vykladá recepčnému, na čo mi ten v angličtine pomerne chladne oznámi, že pre mňa nemá voľnú izbu. Ideme do druhého hotela. Tam sa izba nájde a aj za vcelku rozumné peniaze. Platím za izbu a taxikárovi dávam 100 000 Rialov. Ten začne krútiť hlavou, že 100 000 bolo len za jeden hotel, a že za druhý musím priplatiť ďalších 50 000. Chcem byť čím skôr po sprche a najesť sa, tak mu dávam tie peniaze.

Môj tabrízsky kontakt z Couchsurfingu, Farshad, sa neozýva a ja sa cítim trochu osamelo, nechce sa mi trepať kamsi do mesta na večeru. Dojem studený obed, dávam si sprchu a zaspávam. Posteľ je tvrdá, ale už som si zvykol.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Sagan, Sagan a opäť Sagan. Chlapec bez nervov je tretí raz majstrom sveta

Pre mňa je to neuveriteľné, výnimočné, vravel slovenský cyklista.

ŠPORT

Titul venoval Sagan manželke a šampiónovi, ktorý zahynul

Využil jedinú šancu, ktorú mal. Má tretí titul majstra sveta.


Už ste čítali?