reklama

Irán - čarovné miesto menom Kandovan (V.)

Cestoval som dva týždne po Iráne na prelome februára a marca 2017. V sérii článkov uvádzam moje dojmy a zážitky spolu s fotografiami. Piaty diel je o mojej návšteve legendárnej skalnej dediny Kandovan.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (21)

Ráno sa budím po nepokojnom, prerývanom spánku. Cez okno nad dverami svietilo do izby z chodby svetlo a hostia boli v noci hluční. Farshad, môj jediný couchsurfing kontakt v meste, sa môže stretnúť až večer, tak rozmýšľam čo s načatým dňom. Na internete som našiel dobrý návod na cestu z Tabrízu do Kandovanu, tak sa rozhodujem to skúsiť. Balím veci, beriem si na recepcii pas a vyrážam do chladných ulíc Tabrízu.

V prvom rade sa musím dostať na železničnú stanicu, odkiaľ ide minibus do mestečka Osku. Odtiaľ sa dá taxíkom dostať do Kandovanu. Netuším ale kde presne má minibus stáť, ale predsa to niekto bude vedieť.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Prepletám sa uličkami a pýtam sa miestneho, ako sa dostať na Rah Ahan, čo je časť Tabrízu, kde je železničná stanica. Mladý muž (v Iráne je väčšina ľudí čo stretnete mladých - demografická krivka je veľmi zaujímavá) je ochotný a vedie ma na hlavnú ulicu, kde ešte sám máva na autobus, ktorý ide smerom na železnicu.
Jeho ochota ide ešte ďalej a šoférovi hovorí, kam sa chcem dostať. Na zvedavé pohľady iráncov som si už zvykol. Veľa cudzincov do týchto končí nezavíta a určite ich veľa necestuje MHD. Prejdeme pár zastávok a šofér mi naznačuje, že mám ísť dole. Pýtam sa, či sme na Rah Ahan, na čo iný mladík naznačuje, že tento autobus tam nejde, ale sám zdrží celý autobus a máva na autobus čo ide za nami. Ten na Rah Ahan ide. Vysielam poďakovania na všetky strany. Vyzerá to, akoby mi celý Tabríz prial, aby som sa dostal na železnicu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Plešatého muža v ďalšom autobuse oslovujem, či ideme na Rah Ahan. Pritakáva. Uisťujem sa, lebo je lepšie vypadnúť zo zlého spoja skôr ako neskôr. Dorážame na konečnú autobusu a všetci vystupujú. Toho istého muža sa pýtam, či vie odkiaľ ide minibus do Osku. Mám šťastie - vie a ukazuje na miesto pod nadjazdom. Tam už parkuje malý minibus. Ďakujem a idem smerom kam mi ukazuje.

Pri minibuse značky Mercedes, ktorý má dobrých 40 rokov stojí muž s bradou a fajčí. Pýtam sa, či ide do Osku. Pritakáva a otvára dvere, že si môžem dnu sadnúť. Čakám asi pol hodiny a medzi tým sa zbiehajú ľudia. Ženy tradične vzadu (ak cestujú samé), muži a páry vpredu.
Keď je minibus plný (ekonomika prevádzky vozidiel v Iráne by mohla byť vzorom pre Európu - taxíky a autobusy vyrážajú nie keď je čas, ale keď sa naplnia a to sa týka aj drahých VIP diaľkových autobusov), šofér naštartuje a starý naftový motor sa namáhavo vydáva na cestu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po asi hodine cesty sme v Osku, platím šoférovi 25 000 Rialov a v momente ako ma na ulici zahliadnu taxikári, zhŕknu sa okolo mňa. Už som si zvykol aj na toto, smejem sa a pýtam sa, koľko chcú za cestu do Kandovanu. Keď nerozumiem perzským číslovkám ani prstom, jeden z nich duchaprítomne ťuká sumu do kalkulačky. 150 000. Nie zlé.
Taxikári si zrejme delia kšefty, pretože ma vedú k jednému neoznačenému Peugeotu. Šofér je turek ako z obrázka - má žiarivo biele zuby, husté čierne vlasy začesané dozadu a na rukách množstvo strieborných prsteňov so vsadenými kameňmi.

Za mestečkom začína tá pravá scenéria. Nádherné hory so zasneženými koncami a skalisté údolia. Auto sa štverá stále vyššie a vyššie a ja som prekvapený kvalitnou cestou. Za asi pol hodinu sme v Kandovane a prehrkáme sa blatisto - kamenistou cestou, za ktorou ma v centre dedinky šofér vysadí. Zdraví niekoľko obyvateľov a vydáva sa späť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obyvatelia Kandovanu
Obyvatelia Kandovanu (zdroj: Vladimír Bartošík)

Dedinka je veľmi ospalá, pár mužov postáva na ulici a rozpráva sa. Vidia ma, ale nevenujú mi veľa pozornosti. Na turistov tu sú zrejme zvyknutí. Postupujem medzi zatvorené obchodíky a som v strede dediny. Je tu pár stánkov so suvenírmi a otvorený je aj obchod s orechami a koreninami. Jeho majiteľ, plešatý muž s plnofúzom sa mi prihovára. Meníme pár základných fráz a on mi ponúka, že si veľkú tašku, čo so sebou vláčim môžem uložiť zatiaľ u neho v obchode. Nemám v nej žiadne cennosti a muž vyzerá dôveryhodne, tak súhlasím a ďakujem. S foťákom na krku sa uberám do kopcov, kde je vidieť cieľ mojej cesty.

Pohľad na Kandovan
Pohľad na Kandovan (zdroj: Vladimír Bartošík)

V špicatom skalnatom pohorí za tisícročia vznikli otvory a jaskyne, do ktorých sa nasťahovali ľudia. Do otvorov vsadili okná a dvere a tak tam žijú dodnes. Moderná doba ku špicatým vrcholom priviedla drôty elektrického vedenia, ale inak zostalo všetko po starom. Je úžasné sa prejsť pomedzi takto vzniknuté domovy, ale treba rešpektovať súkromie tých, čo tam žijú. Predsa len som tam hosťom. Veľa ľudí nevidieť, celkove pôsobí Kandovan dojmom nedele, alebo sviatku.

Pohľad na jeden z domov v pohorí
Pohľad na jeden z domov v pohorí (zdroj: Vladimír Bartošík)

Nechtiac sa dopúšťam toho, čoho som nechcel - z rozjímania ruším starenu so žltými očami, ktorú som spoza rohu nevidel. Posiela ma rázne preč, tak sa jej ospravedlňujem a rýchlo pokračujem ďalej. Vyleziem trochu nad kopec, porobím pár fotiek a idem dole.

Pohľad na Kandovan
Pohľad na Kandovan (zdroj: Vladimír Bartošík)

Aj sem sa dostala propaganda a na stene domu sú namaľované tváre Imáma (tak v Iráne volajú Khomeiního) a súčasného prezidenta. Vyhladlo mi a miestnych v obchode sa pýtam, kde by som mohol dostať niečo k jedlu. Navigujú ma na miesto za riečkou, ktorá preteká dedinou. Podarí sa mi nájsť funkčný most a naraziť aj na muža, ktorý mi spraví na grile fantastický kurací kebab. Všade je sneh a zima a dobre mi padne šálka horúceho čaju. Prisadá si okoloidúci muž s malým synom na trojkolke.

Hlavná ulica
Hlavná ulica (zdroj: Vladimír Bartošík)

Muž študoval na univerzite v Tabríze, tak vie trochu po anglicky. Hovorí, že žije v jednom z domov v pohorí. Zaujímam sa o teplotu v tých domoch - hovorí, že v zime je tam teplo a v lete chladno. Nevie po perzsky, pretože to je turecká časť a málokto miestny tu hovorí plynule po perzsky. Rozhovor mi dobre padne, ďakujem a lúčim sa.

Majiteľ obchodu s orechami a jeho brat
Majiteľ obchodu s orechami a jeho brat (zdroj: Vladimír Bartošík)

Vraciam sa na "námestie" a beriem si od predavača s orechami svoju tašku. Ďakujem a prosím o dovolenie spraviť si fotografiu. Fotím ho aj s jeho bratom pred ich obchodom. Keď sa lúčim a hovorím, že idem do Osku, okamžite volá na muža o 10 metrov od nás, čo práve nasadá do auta. Zoberie ma. Ďakujem a opúšťam čarovné miesto menom Kandovan.

Vladimír Bartošík

Vladimír Bartošík

Bloger 
  • Počet článkov:  10
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Na svojom blogu píšem hlavne o svojich cestovateľských zážitkoch. Občas možno ulejem nejaký kritický článok či úvahu ale s ohľadom na čitateľa - nikomu sa nechce čítať výlevy a krčmové reči. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu